ESA 2006

ESA 2006

"Moravská fajka"

Účastníci hlavného pelotónu  13. ročníka  Ebicykla vyštartovali v sobotu 29.júla za skorého rána  na trasu  Zlín – Valašské Meziříčí – Ostravice – Příbor – Vsetín s návratom do Partizánskeho.

   Úvodná etapa, ktorá mala ebicyklistov v podvečer  priviesť  do Zlína, viedla vedľajšími cestami cez Žabokreky, Dubodiel do Chocholnej a ďalej cez Kykulu a horský prechod do Vyškovca.

Odtiaľ stúpala lesom vedľa pomníka amerických letcov až na Mikulčin vrch do nadmorskej výšky 798m. Nasledoval dlhý zjazd k  motorestu  Rasová, kde  si  zmorení cyklisti ( túto métu totiž dosiahli v popoludňajších hodinách)  mohli doplniť sily  jedlom  a obzvlášť dôležitým pitím.

Ďalším zaujímavým miestom na trase bol gotický zámok Nový Světlov nad Bojkovicami, ktorý vznikol prestavbou hradu z 15.storočia.

Trasa pokračovala mierne zvlnenou cestou stúpajúcou do kúpeľného mestečka Luhačovice. Najpríjemnejším osviežením tejto etapy však bolo kúpalisko v Ludkoviciach, kde sa  členovia hlavného pelotónu okúpali a podaktorých oneskorencov tu zastihla i sprcha večernej búrky.

Táto etapa bola dosť náročná a tak nečudo že menej trénovaní jedinci, ktorí podcenili včasný štart či orientáciu na trase, neskôr podľahli depresii z “neubúdajúcich” naplánovaných kilometrov a prirýchlo postupujúcej tmy, prípadne spomenutej búrky. Tí potom využili aj donáškovú službu šoféra sprievodného vozidla, alebo dosiahli cieľ – Zlínsku hvezdáreň – až vo veľmi neskorých nočných hodinách. To však vôbec nevadilo, lebo v novej a priestrannej budove čakala večera ( teda aspoň jej jedlé zvyšky) aj tých posledných  oneskorencov.

   Nasledujúce čisté a trochu chladné ráno náa uchvátil výhľad na mesto z terasy hvezdárne. Ale nedalo sa ním kochať pridlho, keďže zlínsky hvezdárenský tím odchádzal na astrotábor do Vlčkovej, kam sme mierili lesnými cestami za pomoci sprievodcu aj my. Najskôr sa však celý pelotón zastavil v hypermarkete na raňajky a doplnenie  zásob,  aby mohol veselo pokračovať novučkou cyklotrasou okolo kaštieľa s parkom a zoologickou záhradou v Lešnej.

Vzhľadom na to, že etapa viedla do Valašského Meziříčí mimo hlavných dopravných tepien, bola ďalšia prestávka už v obci Držková, kde na počudovanie všetkých ebicyklistov nemali očakávanú “držkovú”. Nakoniec bola dobrá aj pizza, na ktorej sme si celkom pochutili.

Pozvoľna sa dvíhajúcou vlhkou asfaltkou sme pokračovali na Troják a dole kopcom do Rajnochovic a najkratšou cestou zamierili do cieľa etapy. Po večeri nás zaujala prednáška o histórii a súčasnosti hvezdárne vo Valašskom Meziříčí, ktorá vznikla vďaka šikovným rukám a neutíchajúcemu úsiliu miestnych nadšencov v medzivojnovom období minulého storočia.

   Ďalšia etapa viedla do dedinky Ostravice neďaleko vodnej nádrže Šance, slúžiacej k rekreácii a oddychu, aj keď je zdrojom pitnej vody a nedá sa v nej kúpať. Zvolili sme si náročnú trasu vedúcu cez Rožnov pod Radhoštěm a po cyklotrase na Pustevny do nadmorskej výšky prekračujúcej 1000 metrov. Takže sme sa zanedlho kúpali vo vlastnom pote a tí, ktorých zachytila tesne pred dosiahnutím útulného bufetu letná búrka, si užili aj horskú sprchu.

No len čo búrka prehrmela a žalúdky ohriala valašská kyselica doplnená “hriatym”, dalo sa pokračovať v prieskume okolia a kochaní ponúkajúcimi sa výhľadmi. Po výstupe na vyhliadku “Cyrilka” a následne až k soche Radegasta – pohanského boha miestnych hôr, bol osviežujúci pohár pivného radegasta odpustený len nedospelým cyklistom, ktorí sa na chvíľu zmenili v pešiakov.

Pri hľadaní zjazdu na druhú stranu Beskýd do Ostravice, sa pelotón rozdelil na niekoľko skupín. Skupinka vysohorských zjazdárov, ktorých neodradila spočiatku len domnelá náročnosť turistického chodníčka vedúceho do Čeladnej cez Čertův mlýn (1207 m n.m. – najvyšší bod tohtoročného ebicykla) a sedlo pod Kněhyní. Hoci im potom jazdci hlavného pelotónu chvíľami na rozbitom zjazde neprávom závideli, táto horská skratka bola aj pre horské bajky neprejazdná, ba - ako sa náhodne zistilo neskôr – priam zakázaná (prírodná rezervácia).

Ale takto prácne dosiahnutý nádherný a dlhý asfaltový zjazd bol vykúpením za perné chvíle strávené stúpaním a prenášaním bajkov strmým skalným chodníčkom (blúdiacim aj vedľa pomníka partizánom 1.čs. brigády J.Žižku). Od chatovej osady Hamry ešte čakalo nedlhé stúpanie po miernej asfaltovej cykloceste, ktorá už nebola taká zaujímavá, keďže celkový dojem z nej kazili autá. Dojem z pekne obnovenej školy a novej telocvične v Ostraviciach zase trochu naštrbilo komplikované hľadanie reštaurácie, kde by unaveným pútnikom podávali večeru aj po deviatej hodine, ale nakoniec sa to podarilo – a že navarili dobre!

Nadránom niektorých nespavcov vyrušilo vytrvalé klopanie dažďa na veľké okná. Hoci pred štartom štvrtej etapy vedúcej pelotón do Příboru dážď  ustal, ráno bolo vlhké a hmlisté a vôbec sa nedalo predpokladať  že by sa v priebehu dňa mohol čo i len letmo ukázať zatúlaný slnečný lúčik. Takže cyklisti zabalení do pršiplášťov (v mierne depresívnej nálade) vynechali plánovaný okruh okolo vodnej nádrže Šance a vyrazili cez Frýdlant pod Radhoštěm a Kozlovice na Hukvaldy – rodisko Leoša Janáčka, nad  ktorými čnie obnovená zrúcanina rovnomenného stredovekého  hradu, vďaka svojej výhodnej polohe nikdy nedobytého. Kúzlu hradu a jeho rozsiahleho parku s líškou Bystouškou “podľahli” i účastníci ESA, ale ešte viac nadchýňalo podhradie, kde bola objavená útulná reštauráciu s terasou, poskytujúcou návštevníkom výdatný obed.

Keď sa potom nečakane vyčasilo a slniečko začalo pripekať, čím potvrdilo že tropické horúčavy tohto leta ešte nadobro neskončili, odbočili sme k najbližšej priehrade použiteľnej na kúpanie. Ukrytá bola v poliach medzi stromami pri obci Větřkovice pár kilometrov od definitívneho cieľa tejto etapy – mestečka Příbor. Jeho obyvatelia si v tomto roku pripomínajú okrúhle výročie narodenie svojho svetom uznávaného rodáka Sigmunda Freuda.

Ebicyklisti neodolali pokušeniu a na jeho pomníku v tvare  známej pohovky  si večer taktiež ”pohoveli”, avšak až po návšteve hvezdárne v Příbore. Tá je unikátna historickými ďalekohľadmi, ale aj “zvláštnosťou” umiestnenia priamo v centre, nad úrovňou okolitých striech, na bytovke živo pripomínajúcej košický “Luník”.

Nasledujúceho rána nás cesta doviedla do Štramberka – historického mestečka s turisticky atraktívnou   Štramberskou trúbou. Tak sa nazýva stredoveká strážna veža nad mestom, ktorá dnes slúži ako rozhľadňa s výhľadom do ďalekého okolia. Odtiaľ viedla etapa do Vsetína cez Valašské Meziříčí. Trasa  nebola obzvlášť náročná, preto bola do itinerára zaradená aj priehrada Bystřička. Tam viedla cyklocesta, ktorou  sa ebickyklisti pobrali hneď po obede v pipigrile “old cars & lamas”, keďže sa chceli vyhnúť obzvlášť rušnej premávke na dosť úzkej ceste z  Medziříčí do Vsetína. Pipigril si  špeciálnu pozornosť vyslúžil ani nie tak jedlom ako minivýstavou vozidiel – čs.veteránov, kde podaktorí videli poprvýkrát “naživo” legendárny  “velorex” i  zopár ďalších, a k tomu si mohli ešte aj pohladkať  živú  lamu.

K priehrade viedlo celkom slušné stúpanie lesom a voda v tento trochu chladnejší deň nijak zvlášť nelákala na kúpanie, ale trocha relaxu  nikomu neuškodilo – všetkých totiž čakalo  stúpanie dalšie, ešte náročnejšie,  na ceste k etapovému cieľu. Večer vo vsetínskej hvezdárni patril k tým jasnejším a tak mali účastníci večernej opekačky možnosť uvidieť  zopár perseíd, ktoré  prebleskli atmosférou.

   V ďalší deň bol plánovaný oddych, čo podaktorí aj využili na lenivú prechádzku mestom, ale zopár cyklonezmarov si naplánovalo krátku trasu okolitými lesnými cyklocestami. No čo už na tom zmení fakt, že sa oproti plánu cesty trochu zamotali a cyklotúra sa zmenila miestami na túru pešiu!? Hlavne že sa všetci vrátili včas, ešte pred poobedňajším dažďom, aby si potom stihli podriemať na prednáške o histórii a súčastnosti hvezdárne. Večerné plány boli jasné – zaľahnúť skoro a skoro aj vstať, lebo na poslednú etapu bolo treba vyraziť zavčas rána. Cestou cez Valašské Klobouky – Brumov /Buchlovice, Horné Srnie a Trenčianske Teplice to je do Partizánskeho  dobrých 115 kilometrov.

   Posledné tohtoročné spoločné ráno bolo chladné. V noci riadne napršalo, teplota “brutálne klesla” a rozlúčku  hlavného pelotónu s miestnym pracovníkom ako aj so spolupútnikmi poberajúcimi sa inou trasou sprevádzalo jemné mrholenie, takže pršiplášte zostali v pohotovosti.  Cesta viedla dlhým pozvoľným stúpaním až k slovenskej hranici (prehliadku hradu Brumov v Bílnici sa z časových dôvodov odložila na krajšie počasie), následovalo klesanie a rovina až po Trenčiansku Teplú a potom náročné stúpanie do sedla  pod Machnáčom. O to príjemnejší bol zvyšok cesty, keď klesanie rozbehlo ebicykle na cestu domov  - akosi tým ľahšiu čím menej kilometrov z nej zostávalo…

 

Ebicyklisti najazdili počas trinásteho ročníka po slovenských a moravských cestách a hlavne necestách viac ako 500 kilometrov.

Zuzana Hernová