ESA 2007
XIV. ročník ESA
28.7. - 3. 8. 2007
ESA ´007´ začínala dosť netradične, lebo v tomto roku nebola štartom ani cieľom ebicykla (aspoň oficiálne) Hvezdáreň v Partizánskom. V pláne sme mali najazdiť vlastnými silami takmer 600km z hvezdárne Ondřejov cez Sezimovo Ústí, Kleť, Český Krumlov, Jindřichův Hradec, Třebíč, Dolní Věstonice so zakončením v Sobotišti.
A tak museli v nultý deň všetci nádejní účastníci splniť základnú bojovú úlohu, dostaviť sa okolo 15-tej hodiny i so svojimi dopravnými prostriedkami (najlepšie v perfektnom technickom stave) na námestie v Ondřejově. Naše technické zázemie (šofér sprievodného vozidla s prívesným vozíkom) zvládlo odvoz batožiny a spacákov spolu so štyrmi ebicyklistami aj s ich tátošmi. Ale ostatní prešli väčšinu cesty vlakom, aby potom z rôznych staníc došli v malých skupinkách až do miesta štartu po vlastných kolesách. Ako odmenu za túto strastiplnú a dobrodružnú púť si mohli prehliadnuť perlu českých hvezdární – ondřejovský ďalekohľad s dvojmetrovým zrkadlom - no skrátka „hebedo“ !
Po prehliadke slnečného a MPH oddelenia, po prvej spoločnej večeri sa všetci zložili ku spánku v miestnej škole. A tu začala prvá diferenciácia spáčov podľa „hlasitosti“ spánku a súvisiacej znášanlivosti ruchu pri zaspávaní. Ako obvykle, vyhral ten, kto dokázal zaspať skôr.
Zobudilo nás trochu chladné a jasné ráno, s prísľubom slnka a vzduchu umytého nočným dažďom. Tropické horúčavy už hroziť nemali, zato prehánky neboli celkom vylúčené. A čoskoro sa ukázalo, že ani technické problémy nie. Vyrazili sme cestou smerom na Turkovice popri brehu rieky Sázavy, kde nás čakal jeden z “najspanilejších” úsekov tohtoročnej jazdy. Keďže obísť zámok Konopiště len tak – zdiaľky - nám nedalo, museli sme za Poříčím nad Sázavou pokračovať hlavným ťahom na Benešov.
Na nádvorí Konopišťa sme urobili prvé fotky z cesty a U Ferdinanda sme absolvovali zastávku zameranú na dodržiavanie pitného režimu cyklistov. Ďalej sa cesta vinula okolo zámku Jemniště, pozdĺž rybníka Smíkov a cez Domašín do Vlašimi. Tu sme (už dosť vyhladovaní) našli priamo na námestí útulnú a preto i plnú reštauráciu s dobrým jedlom, pivom aj slušným personálom. Príjemným bonusom bola cukráreň “cez ulicu” ( kto nerozumie narážke, mal by skúsiť miestnu “panna cottu”).
Veru sa nám po obede veľmi ťažko šlapalo do kopca k miestnej, trošku odľahlej, hvezdárni s krásnym rozhľadom v poliach nad mestom, vynovenej aj vďaka prostriedkom z eurofondu. Ďalej nás zviezol optimistický zjazd do Louňovic pod Blaníkem, ale čoskoro ho striedalo stúpanie do zvlnených lesov CHKO Blaník. Tie náš pelotón našťastie čiastočne uchránili pred vetrom, nie však pred ďalšími technickými závadami, ktorých závažnosť stúpala úmerne s našlapanými metrami prevýšenia. Po pitnej zastávke “na růžku” v Mladej Vožici, odkiaľ už kilometre na ceste do kopca či z kopca smerom k cieľu rýchlo ubúdali (asi 20 km pred finišom) nás stretli i sľúbené (hoci neželané) prehánky – a nebolo to veru na chvíľku.
Zmoknutým a trochu zaostávajúcim ebicyklistkám povolili nervy, takže bola privolaná záchranná misia so šoférom a hlavne suchým miestom vo vozidle. Medzičasom sa vyvrbilo i nejaké to rýchle uvítanie v maličkej sezimovskej hvezdárni s ľahkým servisom a tipmi ako doriešiť ten ťažší, ubytovanie v suchu telocvične neďalekej školy, ale najmä skvelé jedlo i pivo v blízkej reštaurácii. (Mňam!)
Druhá etapa mala už od začiatku punc najvyššej náročnosti. Nielenže na nás čakalo asi 80 km spletitých cyklociest zo Sezimovho Ústí až za České Budějovice, k úpätí Klete. Väčšina šlapajúcich trúfalcov k tomu naivne predpokladala, že (potom všetkom!!!) ešte zvládnu i tých 15 km s prevýšením 600m. Ale celodenný protivietor rýchlo všetkých presvedčil, že treba zmierniť očakávania a aspoň stihnúť lanovku, čo sa nakoniec (s odretými ušami a stuhnutými nohami) aj podarilo. Ale poporiadku: Ráno sme vytiahli oschnuté a opravené bajky (až na jeden, ktorý čakal spolu so záchrannou misiou na otvorenie servisu), natiahli si teplé prádlo (deň mal byť chladný) a vyrazili na cyklocestu vedúcu z blízkych Radimovíc u Želče až k vltavskému zámku Hluboká (42km), niekde uprostred tejto etapy.
Zamračené ráno bolo chladné, deň však jasný a vzduch dočistučka umytý. Ale aj tak nám cyklocesty vedúce malebnými dedinkami (Zálší – Klečaty – Komárov) po chrbtoch rozľahlých polí, s výhľadmi až k Temelínu, dopriali užiť si neprajných zámerov protivetra. Ten trochu “odstavili” až české luhy a háje za Dolním Bukovskom a Radonicemi, kam sa norila naša cesta smerujúca neomylne k Vltave. Ešteže bola tak dobre značená - takými odľahlými chodníkmi by nik z ebicyklistov sám od seba a v neznámej krajine dobrovoľne nešiel - a to by bola škoda!
Onedlho nás už vítal výhľad na českú perlu – zámok Hluboká, ku ktorému pelotón dorazil zhruba v čase obeda, a tak sme urýchlene využili pohostinnosti jednej z troch podzámockých reštaurácií, kde sa po výdatnom obede dalo aj poohrievať na zubatom slniečku.
Pohľad na Kleť spoza zámockých hradieb mal značne depresívne účinky. Pri zohľadnení vzdialenosti, výšky a neutíchajúceho vetra vyzerala naozaj dosť nedostupne. To sa ale časom malo zmeniť. Vietor síce neustal, ale naše cestičky sa mu snažili vyhýbať. Z Hluboké sme vyrazili popri Munickom rybníku, okolo Bezdreva na Čejkovice, a pokračovali krajinou českobudějovických rybníkov až k Dubné, potom cez Lipí a Holubov k zastávke lanovky “kúsok” za Krasetínom. Kúsok (1000 m???) sa ukázal, ako nekonečne narastajúca vzdialenosť, naviac neustála stúpajúca do kopca, takže posledné zblúdilé šlapky sa už nadobro vzdali nádeje že chytia apoň poslednú lanovku.
Ale chyba lávky! (či “lanovky”?!) Nádej umiera posledná a lanovkári sa prejavili ako veľmi prajné duše, keďže kvôli nám nadsluhovali aspoň pol hodiny, a to najmä hore na Kleti v nečakanej zime. Tá tvorila silný kontrast s vysmiatym slnkom krásne osvetľujúcim pohľad na krajinu všade okolo. Chlad nás prinútil vytiahnuť z tajných zákutí batožiny ukrytej vo vozíku všetky súčasti odevov, plánované na použitie “len v prípade fakt tuhej zimy”, ktorá práve nastávala.
Kleť nás teda privítala obzvlášť chladne, čo potvrdil i “Dusík Milouš” (inak Ing. Tichý), ktorý nečakane prudko schladil naše túžby zhliadnuť vysnený “Klenot” českých hvezdárov, s metrovým zrkadlom a tajuplnou technikou, čo zvládol priam profesionálne – dusíkom. (Nezúčastnení nepochopia a zainteresovaní dobre vedia o čo ide - takže detaily návštevy zostávajú autorským tajomstvom ;)
To ale nebolo z dnešného dňa všetko – v priam omrzlinami hroziacej zime nás ešte čakal asi 12 kilometrový zjazd do Českého Krumlova, našťastie doslovný. To značí, že i tí, ktorým stuhli kolená a nohy vypovedali poslušnosť, bez problémov dorazili až k modernej školskej telocvični (vyzbrojenej fotobunkami!), kde sme mali zložiť svoje unavené kosti v tento večer. Ale najskôr ešte tí, čo toto všetko prežili bez ujmy na zdraví, vyrazili “dobyť” nočný Krumlov. Tým sa rozumelo - hlavne nájsť útulnú reštauráciu s milým personálom, ochotným hostiť unavených a vyčerpaných pútnikov s nejednotnými chuťami (i chúťkami) aj v neskorú nočnú hodinu, tesne pred záverečnou.
Český Krumlov pripomína Prahu v malom vydaní – mačacími hlavami v uličkách, počtom veží, kultúrnych pamiatok i cudzích turistov na meter štvorcový – takže nesklamal ani naše očakávania. V nádeji na “dezert” sme sa takmer nedokázali od neho odtrhnúť. Keďže nočné skupinky už boli vyprofilované, nočné zážitky mali svoje čaro – najmä tie čo prezrádzali koľkokrát nás (šatňových spáčov) zobudilo svetlo reagujúce na pohyb spáča. Takže nový aktuálny ranný vtip: “Ako ste spali?” -“…hmm, opatrne…!”- . asi nepochopí ten, kto nezažil fotobunku v spálni.
Z perly južných Čiech sa nám akosi nechcelo odpútať, tak sme si dovolili ešte jednu bleskovú rannú prehliadku mestskej pamiatkovej rezervácie. Slnko sľubovalo, že nás časom zahreje a cesta vedúca naprieč třeboňskou rybníkovou oblasťou nehrozila žiadnym vysokohorským profilom. No kto by čakal nudnú rovinu, bol by silno sklamaný. Pelotón vyrazil síce stúpaním k Zlatej korune, ale ešte pred dosiahnutím tohto známeho kláštora, pri Harazine, sa naša cesta stočila vpravo a zvlnila smerom na Římov.
Tu bolo nutné dotankovať cyklistov rannou kávou, pivom, kolou či džúsom. Po upresnení dnešných očakávaní, napríklad že nevynecháme pamätník trocnovského rodáka Jána Žižku, sme pokračovali cez Komařice a Strážkovice, kde za železničnou stanicou značka odbočila vpravo na lesnú cyklocestu, ktorá viedla elegantným zjazdom na lúku s očakávaným pomníkom.
Ďalší zjazd pokračoval i k Žižkovmu dvoru, dobre rozbehnutý pelotón však šlapal veselo ďalej cez Borovany, Mladošovice a Domanín až k okraju Třeboňe a potom hrádzou rybníka Svět do jej centra. Tam už za nás naše škŕkajúce žalúdky hľadali dáku záhradku s dobrým jedlom a pivom, najlepšie bez turistov, čo bola úloha takmer nesplniteľná. Predsa sa však našla hospůdka neďaleko námestia, zašitá vo dvore pivovaru, s pivom priam výberovým a jedlom podľa očakávania, bokom od chodníkov plných ľudí. Poobede sme našli mierne zvlnenú cyklocestu vedúcu okolo najväčšieho třeboňského rybníka Rožmberk, ktorého hrádzu spevňujú okrem stáročných pôvodných dubov aj trochu mladšie lipy a k našej radosti i čučoriedky, na počudovanie aj zrelé!
Po hrádzi a lesnou cestou sme prešli dedinkou Mláka k Novosedlom nad Nežárkou a následne až k nenápadnému zámku Jemčina, kde práve dozrel čas na kávu, či nejaký malý olovrantík. Zo zámockej reštaurácie viedla lesom asfaltka pozdĺž riečky Nežárky do Plavska a ďalej okolo rybníka Polom na nežárecké predmestie Jindřichova Hradce, kde stačilo nájsť na okraji nového sídliska kupolku hradeckej hvezdárne. Pohnutú históriu tejto malej hvezdárničky ukrytej v tieni vysokých stromov a obkolesenú činžiakmi nám priblížila jej vedúca, pani Jirků. Medzitým večer pokročil a keďže hvezdárenský kolektív mal prichystané drevo na oheň aj gitary, no a my zas špekáčky, slaninku, chlieb, pivo ba aj hlasy, večer pokračoval opekačkou so spevom až do skorých ranných hodín nasledujúceho dňa.
Po náročnom nočnom programe sme len sťažka vystierali unavené kĺby a zaostrovali zrak. Nájsť miesto k spánku bolo totiž na malej ploche hvezdárne umením, aj keď vnútri nezostala takmer žiadna plocha nevyužitá, ba spalo sa i na terase, v záhrade a prívesnom vozíku. Naše bajky získavali len pomaly (spolu s ich majiteľmi) svoju obvyklú formu, aby vyrazili z mesta okolo rybníka Vajgar na Blažejovice a Vlčice, k súkromnej hvezdárničke nadšeného dôchodcu pána Ladislava Schmieda v Kunžaku.
Tu nás opustil jeden člen expedície, lúčiac sa so zvyškom pelotónu a vyrážajúc na svoju osamelú púť späť do Ondřejova. Odtiaľ sme, po obhliadke pozorovateľne a jej techniky, pokračovali cez Strmilov, Studenou a Mrákotín až k Telču, kde sme sa mohli kochať jeho rozpáleným námestím. Tam bola v servise pod vežou vymenená jedna zničená prehadzovačka a pelotón doplnený o cyklistku, ktorej sa ešte pred Kunžakom spomenutá prehadzovačke pokazila. Na rozľahlom telčskom námestí sa v roztratenom dave turistov naši cyklisti stratili, a keďže obed už bol za nami a čas ani počasie zatiaľ neohrozili harmonogram, po príjemnej prechádzke sme zvoľna vyrazili k rybníku (i mestečku) Nová Říše a potom cez Želetavu a Římov až k cieľu etapy – ku hvezdárni v Třebíči. Tá pripomínala veľkosťou i významom tú jindřichohradeckú, technické prevedenie pôvodnej odklápacej strechy však bolo prekvapivo jednoduché.
Ráno sa opäť zdvíhal protivietor, takže cesta stúpajúca do svahu za mestom, smerom k Dukovanom, sa zdala byť nekonečná. Napriek dojmu neporaziteľnosti z nej naše kolesá poháňané silou už takmer týždeň trénovaných svalov odkrajovali stále viac a viac kilometrov. Nad priehradou pri Dubňanoch pelotón zhodnotil výšku priehradného múru a potom vystúpal lesnou cestou k jej obrovskému technickému bratovi – atómke v Dukovanoch. V dedinke pod elektrárňou bol doplnené tekutiny a objavené kúzlo kombinácie pivo + cesnakové čipsy, ktorá dostačujúcim spôsobom nahradila raňajky (či skôr desiatu). Po chvíli oddychu sme stočili bicykle smerom ku Krumlovu, tentoraz moravskému, držiac sa cyklocesty prechádzajúcej týmto moravským menovcom malej Prahy.
Tu bol síce plánovaný obed, ale zatiaľ sa ťahalo pridobre a hlad nás ešte netrápil, nasmerovali sme si to teda ďalej, k cieľu našej dnešnej etapy – Dolním Věstonicím. Po obede a chvíli oddychu v motoreste v Bronišovicích sme s čerstvými silami vyrazili okolo miestnych rybníkov a cez Vlasatice k hlavnej ceste na Mikulov. Tá nám otvorila výhľad na skalnatý lesný masív medzi Sirotčím hrádkem a Dívčím hradem, za priehradným jazerom Nové Mlyny, ktorého južná hrádza nás doviedla až k centru Věstoníc. V turistickej ubytovni – inak časť miestnej školy - sme vyložili svoje batohy, odložili bicykle, no a šups spoznávať toto malé ale preslávené moravské mestečko. Výsledky spoznávania boli príjemné. Voda v nádrži je síce podozrivo zelená (-) a aj trochu studená (--), ale prinajmenšom rovnako studené je aj miestne pivo (+), no a v jednej z miestnych reštaurácií sme našli nielen ochotný a vtipný pesonál (++), ale aj dobré jedlo (+++).
Múzeum praveku došlo na rad až v piatok ráno, ale Věstonická venuša sa práve tešila priazni publika v nepriestrelnej vitríne Národného muzea v Prahe, kam toto leto zavítala. Takže my sme obdivovali len jej repliku. Po obvyklých ranných prípravách vyrazil pelotón na cestu cez Bulhary smerom k Ledniciam. Prehliadka prekrásneho zámku síce v pláne nebola (aj super-rýchla by zabrala tak asi pol dňa), ale prebleskli sme aspoň jeho areál zo všetkých strán – okolo skleníka i rybníčkov, čínskou záhradou až k maurskému domčeku aj k výhľadu na minaret zo zadného nádvoria.
Potom už k návratu expedície na Slovensko stačilo nachystať pasy, nasmerovať bicykle k Lanžhotu – a šlapať, a šlapať. V Šaštíne sa nedalo vynechať pár záberov i modlitieb v miestnej bazilike. Čo sme naopak vynechať mohli, bol hádam obed v miestnej, asi skôr krčme než reštaurácii; ale hlad je príliš mocný pán. Zo Šaštína cez Senicu sme cyklocestou dorazili do Sobotišťa – cieľa dnešnej etapy a vlastne i oficiálneho cieľa ESA '007.
Malá, útulná sobotišťská hvezdáreň je k ebicyklistom už tradične pohostinná, takže sme sa zvítali so starými známymi, zhodnotili novinky, dali si schladiť miestne pivo a upiecť pizzu. No a tí čo nemali dosť potuliek a dobrodružstva, šli ešte večer sledovať miestnu svetlami nerušenú oblohu k turistickej chatke niekam do neznáma, do hustej čiernoty miestnych polí. Vietor bol ale nepríjemne chladný a tak tento náš úlet nemal dlhé trvanie. Unavenejší členovia pelotónu už spali, rozmiestnení v chodbách a učebniach miestnej školy.
Rozlúčkové ráno začínalo až priskoro. Skorým štartom (takmer pred svitaním) vyrazil osamelý jazdec najkratšou cestou k domovu – zo Senice cez Piešťany a Topoľčany až za Partizánske, k Dolným Vesteniciam. Ďalší sa vydal podobnou trasou až keď už slnko bolo vysoko, obchádzajúc prudšie stúpania cez Brezovú pod Bradlom a Ardanovce za Piešťanmi. Potom vyrazil aj okresaný pelotónik ostatných cyklistov na Senicu a odtiaľ obvyklou trasou smerom do Bratislavy - cez Javorinku, Modru a Pezinok s krátkou zastávkou v bufete na Bukovej. No a najlepšie nakoniec - sprievodné vozidlo odviezlo zvyšok vecí i ľudí na Hvezdáreň v Partizánskom, kde ESA aj tak vždy začína(?) alebo končí(!).
V tomto roku najazdili ebicyklisti v rámci oficiálnej trasy po českých, moravských a slovenských cestách aj necestách asi 600 km a dostali sa až do vzialenosti 300 km od svojho obvyklého východiskového bodu, čo je pravdepodnobne ESA - rekord. No, na Guinessovu knihu to zrejme nebude, ale pri srdci zahreje!
Zuzana Hernová & JH
